Chcela robiť niečo zmysluplné a učiť sa od najlepších. Aké boli dva roky, ktoré jej úplne zmenili život?

By |2019-01-31T11:44:51+00:0031. januára 2019|

Vždy rozmýšľala, či Slovensko nie je pre ňu príliš malé. Študovala politické vedy a chcela sa politike venovať aj profesionálne. Počas školy absolvovala niekoľko zahraničných pobytov a stáží. Bezprostredne po štúdiu však jej život nabral nečakaný smer. Dnes vedie vlastné organizácie, inšpiruje ďalších a popri tom pracuje aj pre štát – Soňa Koreňová.

Bola si jednou z prvých účastníčok programu Teach for Slovakia. Kam ťa táto skúsenosť osobnostne posunula?

Som asertívnejšia, pokornejšia, vďačnejšia, dokážem lepšie narábať so svojimi predsudkami a spoznala som novú kultúru. Vždy som bola taký diplomatický, racionálnejší typ človeka a moji žiaci ma doslova vyrušili v mojom fungovaní. Naučila som sa lepšie zvládať vypäté situácia a teraz sa cítim omnoho menej nekomfortne, keď lietajú emócie.

Prečo si sa vôbec rozhodla do projektu vstúpiť? Bol vtedy ešte, takpovediac, v plienkach – vybrala si sa teda úplne do neznáma.

Mala som tesne pred štátnicami a zaujal ma slogan – Si dosť blázon?. Inak som nemala poňatia do čoho sa púšťam. Niekedy je lepšie nevedieť. Pamätám si, že pred prvým výberovým kolom som skypovala s mojím ocinom a on mi hovorí, že: „Soni a ty si si všimla, že na tej stránke majú napísané, že budeš učiť chudobné deti niekde na východe?“. Tak som mu vysvetľovala, že ide o leadership program. Chcela som robiť niečo zmysluplné a pritom sa učiť od najlepších.

Ako sa podľa teba program odvtedy zmenil?

Rozrástli sme sa z malej rodinnej komunity na veľkú taliansku rodinu. Podľa mňa programu najviac pomohli skúsenosti prvých kohort z terénu, pretože dovtedy sme čerpali len z rôznych štatistických predpokladov a zahraničných premís. Dnes už poznáme východ, západ, rómske komunity, sídliskové školy, obecné školy, problémy prvostupniarov a aj detí, ktoré ukončujú svoju povinnú školskú dochádzku v  šiestom ročníku na základnej škole. Príprava nových účastníkov je vďaka tomu adresnejšie. Tiež sme si už zodpovedali otázku, že na čo sa v systéme chceme zamerať a na tom teraz intenzívne pracujeme.

V rámci programu Teach for Slovakia si dva roky učila v Plaveckom Štvrtku, prevažne deti z rómskych komunít. Akým výzvam si počas tohto obdobia čelila?

Najväčšou výzvou pre mňa bolo pochopiť, že som neprišla nikoho zachraňovať. V tejto oblasti (učiteľstvo, sociálna práca, práca s komunitami) som bola nová. Myslela som si, že idem niekam, kde ma veľmi potrebujú a mojou úlohou je všetkým pomôcť zlepšiť ich život. V skutočnosti som si po dvoch rokoch učenia odniesla pochopenie, že nie som niečo extra, ale že sama mám ešte dlhú cestu pred sebou.

Učitelia častokrát čelia rôznym systémovým problémom. Nízke platy, nedostatok financií vo vzdelávaní, nedostatočná podpora pre učiteľov či nezmyselná byrokracia na školách. Ktoré považuješ ty za tie najzávažnejšie?

Počas dvojročného programu som bola tak zahltená každodennými učiteľskými povinnosťami, že som si ani nestíhala uvedomovať, že to, čo žijem, je väčšie ako ja. Spočiatku som mala problém, ako si pripraviť svoje hodiny tak, aby deti vôbec so mnou chceli tráviť čas v triede. To bola misia číslo jedna – zaujať. V druhom kroku som potrebovala nájsť stratégie, ako deťom v obmedzenom čase odovzdať čo najviac vedomostí a zručností, vďaka ktorým sa v živote nestratia. No a v poslednom bode, pre mňa asi najnáročnejšom, ako ich nasmerovať tak, aby aj po mojom odchode ostali motivované, tvrdo pracujúce a s vierou v seba a svoje schopnosti. Toto sú veci, s ktorými sa asi bežne stretáva každý učiteľ.

Ako je to pri marginalizovaných komunitách, s ktorými pracuješ ty?

Pri marginalizovaných komunitách prichádza ešte ďalší rad problémov, ktoré si deti vo svojich pomyselných batôžtekoch prinášajú a s ktorými je náročnejšie pracovať. Pri komunitách na Záhorí je to nízka zaškolenosť detí pri nástupe do základnej školy. Nemajú základné vedomosti a zručnosti zo škôlky. Taktiež výskyt rôznych patologických javov ako alkoholizmus, drogy, gamblerstvo, záškoláctvo či nezdravý emocionálny vývoj detí. Veľkým problémom je aj nízka hodnota vzdelania s postojom: „Načo ti bude škola, radšej choď do práce“.

Akí boli tvoji žiaci?  

Vedeli mi dať poriadne zabrať, hlavne zo začiatku. Keď som nastúpila do školy, mala som dvadsaťtri rokov. S väčšinou detí som si síce padla do oka, ale keď krásne prvé dni pominuli, pýtala som sa sama seba, čo tam vlastne robím a komu čo dokazujem. Pamätám si, že už druhý septembrový pondelok som zo školy odchádzala s krokodílmi slzami. S kolegyňou Anežkou sme sa dobrovoľne prihlásili na zastupovanie v školskom klube. Anežka si vzala pár detí von a ja som s časťou zostala vo vnútri školy. V jednom momente som však precitla, že mám v školskom klube asi pätnásť detí rôzneho veku a každý si samozrejme robí čo chce. Po parapete liezol hluchonemý chlapček Števko, ktorý mi nerozumel ani slovo, v druhom rohu dievčatá pokrikovali vulgárne posmešky na siedmačku, ktorá bola vďačným terčom, a pri mne osem detí nahlas vyspevovalo. Do toho sa otvorili dvere a môj piatačik Jožko mi oznámil, že on si teda myslel, že budem iná, no v skutočnosti som falošnica. Veľmi ma to v tej chvíli ranilo.

Dá sa na takéto situácie vôbec zvyknúť? Odosobniť sa?

Takýchto dní som zažila ešte nespočetne, ale každou skúsenosťou som bola múdrejšia. Deti intuitívne vedia vytušiť, kde je tvoje slabé miesto a v nestráženej chvíli to veľmi radi využijú. Ako však vedia raniť, tak vedia ľúbiť. Ja som im dodnes vďačná za to, že sa konečne niekomu podarilo naučiť ma hovoriť nie.

Zažívala si veľké množstvo náročných situácii. Čo ti pomohlo tieto dva roky prežiť? Čo ťa na práci tešilo a dávalo ti silu?

Myslím, že v prvom roku ma zachránilo to, že som kvôli smutnej rodinnej udalosti musela zo školy na chvíľu odísť a riešiť iné dôležité veci. Môj otec mal vážne zdravotné ťažkosti a ja som približne každé dva týždne jazdila za ním do Frankfurtu. Deti mi vtedy písali listy a správy, ako im chýbam, a že sa musím vrátiť. Potom som sa znova nadýchla až počas letných prázdnin, zreflektovala som si, prečo to robím a čo chcem uvidieť na konci celého toho snaženia. Ja som chcela, aby triedy, v ktorých učím, fungovali ako homogénna skupina, ktorá sa bude podporovať a ťahať za jeden koniec. Zamerala som sa teda na rozvoj vzťahov medzi deťmi a niektorých ich charakterových vlastností. Pri deviatakoch som chcela apelovať na dôležitosť pokračovania v štúdiu na stredných školách. Napriek tomu som si ale vyznačila všetky prázdniny a voľné dni do konca školského roka. Dni som si odškrtávala.

Kedy si začala vidieť prvé pozitívne výsledky tvojho snaženia?

Zhruba po roku a pol. Naučila som sa diferencovať učivo a začalo mi byť ľúto, že uprostred rozrobenej práce budem musieť odísť. Sily sa mi míňali, no už som ich vedela načerpať od detí a tiež od kolegov z Teach for Slovakia. Bolo uvoľňujúce počuť, že čelia rovnakým problémom a takisto to, ako sa s nimi vysporiadavajú. Nesmierne nápomocná bola aj moja mentorka a ostatní odborníci, ktorí s nami v rámci programu pracovali.

Po dvoch rokoch  v Plaveckom Štvrtku pôsobíš aj naďalej. Ako sa tvoja rola zmenila?

Na konci mojej učiteľskej cesty v Plaveckom Štvrtku ma dosť výrazne ovplyvnila skúsenosť mojej triedy deviatakov. Riešili kam na strednú, čo to bude obnášať, či vôbec na to majú a podobne. Rozhodla som sa potom s mojím partnerom Kristiánom, ktorý tiež pracoval s deťmi v Plaveckom Štvrtku, založiť občianskej združenie Cesta mladých. Cieľom bolo podporovať deti zo sociálne znevýhodneného prostredia v štúdiu na stredných školách. Odvtedy sme rozšírili našu pôsobnosť, a dnes pracujeme s deťmi a mládežou v obci Lozorno, individuálne s mladými dospelými z niektorých častí Bratislavy, v Kremnici a na Orechovom dvore.

V rámci občianskeho združenia cesta mladých ste s Kristiánom založili projekt Edubox. Cieľom bolo vytvoriť v Lozorne priestor, kde si deti budú môcť spraviť domáce úlohy, dobehnúť zameškané učivo, ale aj zahrať sa či zabaviť. Ako projekt vznikol a v čom vidíš jeho najväčší prínos?

Edubox je projekt, ktorý vznikol vďaka výbornej konštelácii ľudí – vtedy ešte aktívneho pána poslanca Tvrdoňa z Lozorna (pozn.: dnes je starostom) a tiež vďaka Bilingválnemu gymnáziu C.S.Lewisa v Bratislave. Našou úlohou bolo získať si deti, ideálne aj rodičov, vytvoriť obsah a zabezpečiť dobrovoľníkov na doučovania. Aktuálne fungujeme už druhý školský rok a deti do Eduboxu rady chodia. Veľa ich aj pribudlo. Výborné ohlasy máme na projekt Family day, kde prišli rodiny s deťmi aj z majoritnej časti Lozorna. Naše decká sa aktívne podieľali na organizácii tohto podujatia – zabezpečili občerstvenie a celý futbalový turnaj. Okrem toho sme so skupinkou stredoškolákov vycestovali dobrovoľníčiť aj na Festival študentského remesla do Kežmarku. V tomto školskom roku sme sa pustili dokonca do výroby vlastných produktov, ktoré sa už dali počas Vianoc zakúpiť aj na jednej dobročinnej akcii. Tých vecí je skutočne veľa, niekedy mi to príde, že už fungujeme aspoň piaty rok. Ešte z jednej veci sa ale teším – z našej každoročnej  komunitnej záhradky.

V súčasnosti pôsobíš v na Úrade splnomocnenca vlády pre rómske komunity ako analytička. Na čom tu pracuješ?

Na Úrade splnomocnenca vlády pre rómske komunity sa venujem agende vzdelávania. V praxi to vyzerá tak, že spolu s kolegami zodpovedám za plnenie opatrení zo Stratégie Slovenskej republiky pre integráciu Rómov v oblasti vzdelávania. Prioritne sa venujem témam, ktoré sú zamerané na podporu študentov stredných a vysokých škôl z marginalizovaných komunít, napríklad formou mentoringu či štipendií. Potom sa špecificky venujem témam súvisiacim so stredným odborným vzdelávaním a čiastočne sa tiež zameriavam na podporu škôl s vyučovaním v rómskom jazyku.

Aká je úloha splnomocnenca v súčasnosti a ako by mala podľa teba ideálne vyzerať?

Poviem to veľmi jednoducho – úlohou splnomocnenca je zabezpečiť, aby záväzky, ktoré sme si ako krajina dali v strategických materiáloch zameraných na integráciu Rómov, boli splnené. Zároveň však reprezentuje záujmy tejto národnostnej menšiny. Súčasného splnomocnenca často vidím v roli mediátora medzi rôznymi štátnymi inštitúciami navzájom, väčšinu svojho času trávi v teréne s ľuďmi – so starostami, riaditeľmi škôl, pracovníkmi z pomáhajúcich profesií či zamestnávateľmi. Robí jednu dôležitú vec, ktorú si na ľuďoch v takýchto pozíciách vážim – naslúcha a hľadá cesty, ako sa veci dajú robiť, aj keby len po maličkých krokoch. Takto nejako si asi predstavujem prácu každého splnomocnenca.

Čo vidíš ako najväčšie výzvy tvojej práce a práce splnomocnenca na najbližšie roky?

Nepriateľom všetkých v podobných pozíciách je čas. Problémy sú komplexné a mnohokrát vyžadujú naozaj viac než jedno volebné obdobie, aby sme prekážku identifikovali, rozanalyzovali, nastavili nejaké akčné kroky, podnikli ich a ešte aj stihli vyhodnotiť. Som rada, že splnomocnencovi sa napriek tomu podarilo výrazne posunúť tému predškolskej prípravy detí z marginalizovaných komunít, príspevku pre deti zo sociálne znevýhodneného prostredia a vo finále aj jednu stredoškolskú tému, na ktorej som participovala aj ja – prechod detí s A variantom do dvojročných učebných odborov na stredných odborných školách. Výzvy však považujem za realistické, hoci sú náročné.

V čom ti táto práca dáva zmysel? Prečo je pre teba dôležitá?

Ja mám veľmi rada obe moje aktivity – prácu s ľuďmi v teréne (Edubox, Cesta mladých), aj prácu na Úrade splnomocnenca pre rómske komunity. Jedno bez druhého by  mi nedávalo zmysel. V teréne vie človek priamo ovplyvniť, čo sa stane s tými, s ktorými robí – či sa deti naučia na druhý deň na písomku, nevykašlú na skúšky zo strachu a pod. Na úrade zas viem aspoň trošku ovplyvniť systém v prospech toho, aby sa ľudia z komunít mali lepšie. Som vďačná, že môžem v takejto dvojitej roli fungovať už viac než dva roky.

Soňa študovala politické vedy na UCM v Trnave. Na univerzite spoluzakladala pobočku Erasmus. Po škole plánovala vstúpiť do regionálnej politiky, dala prednosť Teach for Slovakia. Absolvovala Professional Fellows Program na rozvoj občianskej spoločnosti. Dnes vedie svoje organizácie Cesta mladých, Edubox a pracuje ako analytička na úrade splnomocnenca pre rómske komunity.