Nepočuť zvonenie, ale vedia, že hodina skončila. Na školskom dvore, ktorý funguje ako telocvičňa sa hlúčik detí zbehol okolo „týčky“ Anky Dušenkovej. Pomaly kráčajú späť do budovy školy. Keď ma uvidia, sú zvedavé, kto som, čo som. Ale nestrácajú pozornosť a sledujú Anku.

Pred vchodovými dverami sa zastavia. Anka zdvihne ruku a deti zrazu jedno za druhým stíchnu. „Tety tu pracujú a vážime si ich, preto ich nebudeme rušiť krikom.“ Všetci v tichosti vojdeme dnu. Obhliadam sa. Kde sú triedy?

Na stene visí orientačná tabuľa: „Všetci sme na jednej lodi.“ Šípka ukazuje ku schodisku. Deti už vedia, čo robiť. Pomaly vyjdú na medziposchodie, kde sa prezujú pri svojich skrinkách. Potom prejdú na prvé poschodie.

„Tak toto je naša škola,“ víta ma malé dievčatko a ukazuje na úzku chodbu, ktorá je lemovaná pestrofarebnými výkresmi. Škola sídli na druhom poschodí v budove súkromnej firmy Agrovýroba Rokycany. Klasická budova pre školu v obci chýba.

Je prestávka. Na chodbe korzujú deti z ostatných tried, šum zaplní priestor. Svetlo na chodbu preniká len cez sklo na dverách tried. Na jednej z násteniek visia pohľadnice pre zemeguľu. „Milá Zem, prajem Ti, aby Ťa nezašpinili.“ Adresa: Vesmír.

Diagnóza namiesto pomoci

Rokycany nájdete neďaleko Prešova. Žije tu približne tisíc ľudí. Podľa štatistiky zo začiatku milénia bola polovica obyvateľstva Rómov. Obec má bohatú a dlhú históriu, spomína sa už v písomnostiach z 13. storočia.

V posledných rokoch sa však do dejín zapísala inak. Neslávne.

V Rokycanoch od roku 2006 fungovala jediná základná škola a to špeciálna. Chodili do nej len rómske deti z dediny. Ostatné dochádzali do bežnej školy do Bajerova vzdialeného len tri kilometre.

Pred Vianocami 2015 sa v  médiách objavili správy, že v špeciálnej škole v Rokycanoch sú aj zdraví žiaci, ktorí by mali sedieť v bežnej škole. Mohol byť za tým biznis ale aj amaterizmus a diery v systéme, ktorý funguje okolo detí a mal by ich chrániť.

Problém to bol najmä kvôli tomu, že zo špeciálych škôl sa dieťa nemôže dostať na strednú školu s maturitou. Jeho šance v živote sa týmto neskutočne obmedzia.

Nakoniec štát školu kvôli jasným pochybeniam od septembra 2017 zrušil.

V nasledujúcom školskom roku sa z detí zo zrušenej špecky stal horúci zemiak. V Rokycanoch už škola nebola, v Bajerove ich nechceli. Rodičom detí z majority sa nepozdávalo, že by ich potomkovia sedeli v triede s mentálne postihnutými Rómami (i keď sa ukázalo, že to nie je pravda).

Veriť v potenciál každého

V septembri 2018 začalo v Rokycanoch znova zvoniť na prestávky. Novej škole pri rozbehu s nastavením vízie či motivačného systému, ktorý vedie deti aj k budovaniu charakteru, pomáhalo tiež Teach for Slovakia.

Nové vedenie si dalo za cieľ vytvoriť inkluzíve prostredie, kde sa každé dieťa cíti prijaté, dôležité a verí vo svoj potenciál.

Dnes má škola, ktorá si priestory prenajíma od miestneho podniku, zatiaľ len prvý stupeň a navštevuje ju 62 žiakov. Do špeciálnej školy z nich chodilo 16 žiakov. Deti prešli novou diagnostikou a tieto boli zaradené do bežnej školy.

Značnú časť učiteľského zboru tvoria účastníčky Teach for Slovakia. Deti ich volajú „týčky“. So skúsenými kolegyňami si navzájom pomáhajú a balansujú sa – jedny priniesli dávku energie a inšpirácie, druhé roky vnímavej praxe.

Spolu sa im podarilo vyzbierať pre školu aj vybavenie, vďaka ktorému môžu lepšie fungovať. „Oxford University Press dnes vybavil Rokycanskú školu plagátmi a materiálmi ešte na 100 rokov dopredu,“ napísala ešte pred začiatkom školského roka Anka na sociálnej sieti.

Zlé rozhodnutia majú tvár

„Falošný psychologický posudok a škola blízko v dedine. Z desiatok detí, ktoré špeciálnu školu navštevovali, sa riadnou rediagnostikou zistilo, že mentálny postih malo v skutočnosti len osem detí,“ krúti hlavou Anka.

Medzi tými zle diagnostikovanými bola aj jej žiačka Vanesa. Dievča, ktoré mi na schodisku predstavilo ich školu.

Nedávno sa Vaneska zúčastnila Hviezdoslavovho Kubína. Dve a pol minúty tu recitovala dvojstranovú báseň. V prípade mentálneho postihu by niečo podobné bolo absolútne vylúčené.

„Po dvoch rokoch v špeciálnej škole a zanedbaných a nedotiahnutých základoch teraz spoločne budujeme a staviame na tom, na čom sa stavať dá. Doučujeme písmenká, základnú matematiku,“ vysvetľuje Anka.

„Museli sme si viackrát urobiť taký špeciálny diskusný kruh, keď sme si spolu sadli a rozprávali sa so žiakmi o charaktere. Toto sme sa naučili od dievčat z Teachu. Dnes vidím obrovský pokrok. Deti rozumejú, že triedny poriadok pomáha hlavne im,“ hovorí riaditeľka Iveta Markovičová.

Posun v správaní sa podaril aj vďaka tomu, že sa celý učiteľský kolektív aj s vychovávateľkami snažia používať rovnaké postupy. „Tou dôslednosťou a vzájomným rešpektom sa dá dosiahnuť veľa.“

Na pirátskej lodi

Prestávka pomaly končí. Všímam si popisy na dverách do tried. Kajuta kapitána miesto riaditeľne. Romale Cavale Piráti III. A miesto tretiackej triedy. Sem vchádzam.

Začala štvrtá hodina. Sedím v zadnej lavici a sledujem ako žiaci opakujú „big and small“. Anka im na tabuli ukazuje obrázky zvierat a čaká, kým žiaci správne priradia prídavné meno, ktoré najviac vystihuje ich veľkosť. Všetci sledujú, čo príde ďalšie. Hodina má svižné tempo.

Anka zdvihne ruku a znova všetci stíchnu. Musia pracovať samostatne. V prednej lavici však chlapec zmätkuje. Anka sa k nemu skloní a šeptom vysvetľuje zadanie, nakoniec sa uistí, či rozumie. Potom sa prejde po triede a pozrie aj ďalších, ako sa im darí.

Keď už všetci majú zadanie hotové, postavia sa vedľa lavíc. A začína súťaž. „Show me an elephant.“ Dvaja žiaci v prvom rade sa rozbehnú k tabuli, kto ukáže skôr na správny obrázok, získava pre svoj tím bod. Žiadne strkanie, žiadne drsné hádky. Keď nie je jasný víťaz, deti prichádzajú s riešením – nech každý tím dostane bod.

Vzadu v triede visí pirátska loď a okolo nej svietia na výkresoch spoločné hodnoty – sme čestní, snažíme sa na 100%, pomáhame si, sme aktívni, rešpektujeme. „Sme piráti na jednej lodi, musíme si pomáhať, aby sme sa učili,“ vysvetlia mi neskôr po vyučovaní dve tretiačky.

Prečo chodíš do školy?

Krátko pred koncom piatej hodiny vchádzam ku štvrtákom do triedy Márie Mydliarovej. Práve dokončujú svoje mozaiky. Pri práci im pomáha aj pani riaditeľka, ktorú majú deti vo veľkej obľube.

Máte radi školu? Deti sa ostýchajú, ale po chvíli jedno po druhom odpovedajú, že áno. Len jeden chlapec vykríkne nie a ostatné deti sa na tom náramne zasmejú. Vraj to bol dobrý vtip.

A prečo chcú chodiť do školy? Chcem sa učiť. Mám rád svojich učiteľov. Chcem sa naučiť matematiku a slovenský jazyk. Chcem študovať, aby som mal dobrú prácu. Chcem byť speváčka. Deti sa rozrečnili a každé z nich má svoj dôvod.

„Snažíme sa, sme aktívni, rešpektujeme sa a to je hlavné,“ odpovedá mi dievča, keď sa pýtam na rôzne motivačné plagáty v triede. „Je to dôležité, aby sme mali dobré srdce a mali by sme sa mať radi. Toto nás učí pani učiteľka a sme za to radi,“ dodáva.

Mozaikové motýle rastú a deti sa tešia, ako budú visieť na chodbe, kde ich uvidia aj rôzne návštevy. Tých bolo posledný rok na škole neúrekom „Deti si spomínajú najmä na speváčku z Čhavorenge Júliu Kozákovú, Mikulášsku návštevu, bývalého veľvyslanca, enviro chalanov, čo robili s deckami peňaženky z tetrapakov a kvetináče tiež z nejakého odpadu. A boli ich povzbudiť aj naši podporovatelia z komunity Change for Slovakia,“ vymenúva Majka.

O akých šanciach hovoríme?

Fero (meno sme zmenili kvôli ochrane súkromia) je chalan, ktorý má v sebe kus rebela. No tak, ako za každým človekom je príbeh, aj Fero má ten svoj. S rodinou žijú vo veľmi náročných podmienkach generačnej chudoby. Má viacero súrodencov a rodičia nie sú zamestnaní. Každý cent tu má vysokú hodnotu.

Týždeň v škole v prírode niečo stojí. Práve kvôli finančnej tiesni hrozilo, že Fero do prírody so svojimi spolužiakmi nepôjde. Keď chýbal v škole v deň odchodu, Majka zabehla za ním do osady. Našla ho doma, vraj nechcel ísť, zaspal. Keď nazrela dnu, sedel na posteli so šiltovkou na hlave. Povedala, že ide každý, všetko je rezervované, doplatia na splátky.

Chlapec sa nakoniec na výlet dostal. No šiel stíchnutý a zahanbený. Bol to jeho prvý výlet vlakom. A keď prvýkrát videl Tatry, len s úžasom hľadel a pani riaditeľke šepol, že keď raz bude pracovať, vyjde aj na vrchol Tatier. A vezme tam aj ju!

Kto vie, aký osud ho čaká. Bol jedným z tých, ktorých zle diagnostikovali. Patrí k starším žiakom a na špeciálnej škole toho zameškal už veľmi veľa. Majka vidí vo svojej triede, aj konkrétne u Fera, obrovský posun od začiatku roka. Ak si to ale porovná s ich rovesníkmi z mestských škôl, vidí tam priepastné rozdiely, ktoré sa prehlbujú už odo dňa ich narodenia.

Zmena v priamom prenose

Na školu v prírode so štvrtákmi z Rokycian tak skoro nezabudne ani riaditeľ hotela, kde boli deti ubytované.

„Riaditeľ nás nechcel. Veľmi bojoval s tým, že sme čisto rómska škola,“ spomína riaditeľka.

„No, keď sme odchádzali, bol zo správania našich žiakov taký nadšený, že dokonca sľúbil, že u nich máme dvere otvorené aj v budúcnosti.“ Čo bolo to, čo ho tak zaujalo a zmenilo jeho názor? „Ešte nevidel žiadnu inú školu sa toľko učiť ako tú našu.“

Deti sa okrem učenia školských predmetov venovali aj svojmu osobnému rozvoju. Postupne zistili, ako reflektovať svoje vlastné zážitky, ako hodnotiť prešľapy svojich spolužiakov a dať im spätnú väzbu.

Ani Rím nepostavili za jeden deň

Zmenu u detí vidia aj učiteľky, ktoré ich poznajú dlhšie, keďže s nimi pracovali už v Bajerove. Veci ale nie sú len ružové.

Svet okolo detí sa mení rýchlo. No ten, ktorý žijú oni, úplne zamrzol alebo sa len ťarbavo kamsi ťahá. Preto aj mnoho nových systémov, ktoré zaviedli energické pani učiteľky a ich kolegyne „týčky“, preniká do ich pochopenia pomalšie.

Denne čelia tiež rasizmu, o ktorom ani netušia, že sa nad nimi vznáša, tak veľmi ho už majú vžitý.

A čo práca s nimi? „Je to beh na dlhé trate. Ale má to zmysel, dať vzdelanie a naplniť potenciál každého jedného žiaka za to stoja,“ dodáva na záver riaditeľka.