Lenka Kožárová študovala politológiu, túžila pracovať pre európske inštitúcie a krátko po skončení štúdia začala svoju kariéru v Bruseli, v kancelárii europoslanca. Martina Kožárová vyštudovala sociálnu prácu, angažovala sa v organizáciách Červený kríž či Nová generácia. Sestry Kožárové sú ambasádorkami programu Teach for Slovakia a v súčasnosti obe pôsobia na VÚC Košice. Každá však s inou agendou a s rôznymi pohľadmi na slovenskú spoločnosť a vzdelávanie.

Čomu sa na VÚC Košice venujete? Aká je vaša úloha? 

Lenka: Momentálne pôsobím ako vedúca oddelenia európskych záležitostí. Mojou úlohou je prepájať európsku legislatívu a príležitosti, ktorá nám ponúka Európska únia s regionálnou úrovňou. Pod moju gesciu patrí aj regionálne zastúpenie Košického samosprávneho kraja v Bruseli. Táto práca je veľmi rôznorodá a obsahuje všetko od čítania legislatívnych textov a ich pripomienkovania, až po organizovanie rôznych podujatí doma alebo v Bruseli. Musím byť pri tom veľmi organizovaná a dôsledná, v čom môžeme nájsť paralelu aj s prácou učiteľa.

Martina: Momentálne som zástupkyňa riaditeľa kancelárie predsedu Košického samosprávneho kraja. Priamo zodpovedám za dve oddelenia a plním úlohy od riaditeľa kancelárie, prípadne od predsedu. Táto práca mi dáva mnoho nových skúseností a príležitostí.

Úradnícke pozície, na akých pôsobíte, častokrát vyznievajú nudne. Predstavujeme si sterilné priestory, prepážky, na stoličkách skôr staršiu generáciu. Ako sa naše úrady menia a prečo je na nich dôležité na nich pôsobiť?   

Lenka: Myslím si, že ľudia si začali viac uvedomovať, že úrady tu existujú pre nich. Z prostredia, v ktorom pracujem, môžem povedať, že moji kolegovia sa snažia myslieť kreatívne, sami prichádzajú s novými nápadmi a uvažujú “out of the box”. Na Slovensku máme sem – tam pocit, že sme zaspali dobu, a to špeciálne v službách pre občana. Je na našej generácii, aby sme sa snažili tento image zmeniť a trochu sa rozhýbali. Sme generácia, ktorá cestuje, pozná jazyky, sme rozhľadení, vieme porovnať ako veci fungujú inde a v neposlednom rade máme energiu a chuť pohnúť našim skostnateným systémom.

Martina: Cez vlastnú skúsenosť človek najrýchlejšie pochopí. Ako sa hovorí, každý vie, kde ho topánka tlačí. Ak chce vedieť, kde tlačí tá úradnícka, mal by si ju obuť. Cez pôsobenie na úrade sa vie formovať spoločnosť, a tiež presadzovať a realizovať skutočne veľké veci. Rovnako ako školstvo, aj úrady sú o ľuďoch, čím viac šikovných, vzdelaných, mladých ľudí presvedčíme, že to za to stojí, tým rýchlejšie sa dočkáme zmeny.

Ako môže VÚC prispieť k podpore vzdelávania, ako môže pomôcť školskému systému?   

Martina: Vyššie územné celky majú na starosti napríklad stredné školy. Okrem vyváženého  financovania môže teda ovplyvňovať ich kvalitu a systematicky pracovať s riaditeľmi.

Vy ste sa priamo podieľali na pozitívnej zmene slovenského vzdelávania cez program Teach for Slovakia. Na akých školách ste pôsobili a akí boli vaši žiaci? 

Lenka: Učila som na druhom stupni Základnej školy v Ždani prevažne biológiu a anglický jazyk, a bola som triedna vtedajším piatakom. Moji žiaci boli veľmi rôznorodí. V škole v Ždani máte možnosť stretnúť deti z rôznych zázemí. Asi tretinu žiakov tvorili deti z rómskej komunity.

Martina: Moje deti, moji žiaci, boli najlepšou triedou, akú by som si mohla predstaviť. Učila som prvákov, ktorí mali zväčša ako materinský jazyk maďarčinu. Mojím prvým problémom teda bola jazyková bariéra a hneď za ním vysvetlenie, ako a na čo sa používa toaletný papier. Moji žiaci boli ešte nevinní drobci, ktorí sa prvýkrát ocitli na pár hodín mimo rodiny. Dalo sa s nimi super pracovať, fungovali ako špongie, ktoré nasávali všetko, čo sa dialo v triede. Samozrejme, hodiny museli byť kreatívne a prispôsobené rôznym úrovniam vedomostí. Všetky problémy mi pomáhala naprávať asistentka, ktorá bola nesmiernou oporou.

Čo bolo pre vás počas dvoch rokov na škole najťažšie a čo vám robilo najväčšiu radosť? 

Lenka: Určite najväčšou výzvou je vyučovať tak, aby ste zaujali a zapojili do vyučovania všetkých svojich žiakov. Musíte pri tom myslieť na to, že nie všetci sa učia rovnakou rýchlosťou a rovnakým spôsobom. Hlavne pri biológii bolo dôležité nájsť to, čo je podstatné a prispôsobiť tomu formu výučby, nesústrediť sa len na memorovanie faktov, ale využiť mnohé kreatívne formy vedenia hodiny. V piatom ročníku sme napríklad mesiac venovali projektovému vyučovaniu, kde sa mohol zahviezdiť naozaj každý. To je zároveň vec, ktorá ma najviac tešila – keď sa moji žiaci zapájali a tešili sa, čo vymyslím nabudúce. Tiež som sa snažila dať svojim žiakom pocit úspechu a toho, že na nich záleží. Ak to žiaci cítia, dajú to pocítiť a to je vec, ktorá vás posúva ďalej.

Martina: Najväčším problémom bolo vnímanie mojej triedy okolím. Mnoho ľudí nemalo problém odsúdiť šesťročné dieťa na základe jedného pohľadu. Odsúdiť niekoho, kto má celý život pred sebou, a zaslúži si našu nehu, podporu a uznanie. Každý deň ma to mrzelo a zároveň vo mne stúpala hrdosť na mojich drobcov, z ktorých rástli hrdinovia, pretože sa vedeli popasovať v tak skorom veku s tak veľkou nespravodlivosťou. Neustále som mala pocit, že musím obraňovať niekoho, kto by mal byť obdivovaný.  Pre mňa bola radosť vidieť po sebe výsledky. Každý deň sa udiala aspoň jedna vec, po ktorej som si povedala že ten deň stál za to.

Išla by si do programu znova? Čo ti dal, okrem výnimočnej učiteľskej skúsenosti? 

Lenka: Dva roky v programe sú naozaj náročné ale dávajú priestor na obrovský osobnostný rast. Určite som sa naučila pozerať na svet z rôznych uhlov pohľadu, otvorilo mi to obzory. Počas vysokej školy a mojich predchádzajúcich pracovných skúseností som mala pocit, že žijem v bubline. Väčšinou som sa pohybovala v multikultúrnom prostredí, kde vládla tolerancia a politická korektnosť, kultúrne rozdiely sa brali ako samozrejmosť a boli akceptované. Keď som sa vrátila domov do Košíc pochopila som, že som si dlho zatvárala oči pred realitou, ktorá u nás vládne. Začala som oveľa viac vnímať sociálne nerovnosti.

Martina: Program mi dal neskutočne veľa čo sa týka osobnostného rozvoja a vnímania, ako hľadať riešenia. Znie to ako klišé, ale s odstupom času si myslím, že ma expresne rýchlo vyformoval a donútil vyzrieť.

Čo sú pre vás v súčasnosti tie najväčšie problémy a výzvy v oblasti slovenského školstva? Z čoho sa, naopak, tešíte? 

Lenka: Z môjho pohľadu je stále veľkým problémom to, ako sa deti učia. Jednotvárne memorovanie a zapisovanie učiva už jednoducho nestačí. Deti musia byť po škole pripravené pracovať s informáciami, vedieť ich vyhľadať a kriticky zhodnotiť. Musia sa naučiť prezentovať, potrebujeme, aby boli kreatívne, musia vedieť diskutovať a pracovať v tíme.  Posledná vec, ktorú považujem za kľúčovú, je formovanie charakteru. Školy potrebujú mať systém ako v deťoch vyformovať charakter. Poznámky a krik učiteľa v dnešnej dobe nepomôžu.

Martina:  Podľa mňa je výzva stále rovnaká. Nerozhodli sme sa, čo s tým školstvom vlastne chceme. Nevieme, do čoho a prečo ideme dlhodobo investovať, či zvýšiť platy, či pridať interaktívne tabule, či racionalizovať, alebo si brať príklady zo zahraničia a zavádzať ich. Školstvo nedýcha a kompetentní neriešia skutočnú podstatu katastrofálneho stavu slovenského školstva. Teším sa však z toho, že sa neustále dozvedám o ľuďoch, ktorí sa nevzdávajú, a stávajú sa inšpiráciou a príkladom dobrej praxe.

V Teach for Slovakia spájame ľudí, ktorí hľadajú zmysluplnú prácu, chcú mať pozitívny dopad na spoločnosť a chcú rozvíjať svoje zručnosti. Budujeme komunitu lídrov, ktorí spoločne pracujú na zmenách v školách i mimo nich, aby raz všetky naše deti mali šancu v živote uspieť.

Do nášho programu sa zapojilo už 80 ľudí. Naši absolventi pracujú na ministerstve školstva, v samospráve, biznise, školstve a viacerí založili aj vlastné iniciatívy a organizácie. Z rôznych pozícií pracujeme spoločne na tom, aby raz všetky naše deti mali šancu v živote uspieť.

Prvý deadline na podanie prihlášky do ďalšieho ročníka programu je 7. novembra. Nezmeškaj svoju príležitosť posunúť seba a inšpirovať ďalších.

Pridaj sa k nám