Martina Deliová, foto: Lukáš Zachar

V roku 2019 odštartovali svoju cestu v programe Teach for Slovakia, kde počas nasledujúcich dvoch rokov pracovali na zlepšovaní vzdelávacieho systému na Slovensku. V sérii krátkych medailónikov vám predstavíme našich čerstvých absolventov programu a nahliadneme do ich skúsenosti. Ďalšou ambasádorkou je Martina Deliová.


Kto je Martina Deliová?

Martina nie je „mladý líder“. Takmer 20 rokov pracovala pre korporátny zisk. Tam sa dostala k dobrovoľníctvu, pri ktorom už ostala. Učila deti v krízových centrách a ich situácia ju, ako mamu, silno oslovila. Myslí si, že človek je za všetko spoluzodpovedný a iba vlastným pričinením a iniciatívou môže meniť svoje okolie. Preto, keď jej deti dorástli do veku zodpovednosti samých za seba, rozhodla sa doplniť si vzdelanie a učiť. Verí, že človek by tu mal byť pre iných a špeciálne deti vybaviť všetkým dôležitým na to, aby dosiahli na kľučku dverí do života. A tak zmenila prácu so systémami, smernicami a excelmi za zmysluplnejšiu prácu s deťmi. Tiež by rada ukázala, že jej generácia nie je o oligarchoch, mafiánoch a špekulantoch, ale naopak o inšpiratívnych a šikovných ľuďoch.

Medzi jej záľuby patrí dobrovoľníctvo, turistika, cestovanie, šoférovanie, plávanie, kultúra, história a dobré jedlo.

Kam nasledovali jej kroky po ukončení programu?

Po ukončení programu Teach for Slovakia vedie Martina semináre stredoškolského Kolégia Antona Neuwirtha na piatich školách. Sú zamerané na samostatné myslenie, vnímanie a čítanie s porozumením, formuláciu a obhájenie si svojich názorov a osobnostný rast. V programe študenti, na základe prepracovanej metodiky, študujú originálne diela veľkých autorov literatúry, maľby, filmu a hudby, ktoré podporujú premýšľanie nad sebou samým a spoločnosťou, v ktorej žijú.

Čo považuje za svoj najsilnejší zážitok?

Jej najsilnejším zážitkom v 2-ročnom programe TFS bolo uvedomenie si, že každé dieťa, ak si získate jeho dôveru, vám zo seba odovzdá to najlepšie, čo v sebe má, s radosťou a ochotou.

Ale to nie je jediný zážitok, zaujímavých príbehov z tohto obdobia má veľa.

Napríklad ten, ako sa chlapec z domu bez elektriny stal druhým najlepším žiakom triedy a ako nebojácne na seba bral zodpovednosť za cudzie pošmyknutia a jeho argumentom bolo len: “Pani učiteľka, ale ja to tak chcem!” Alebo ako sa dievčatko, ktoré mama nevedela načas doniesť do školy, rozhodlo chodiť do školy samé, lebo tam proste chcelo byť. Ako jej jedného dňa chlapec, po ktorom sa nedalo nič prečítať a bol to taký triedny beťár zastal pri katedre a oznámil: “Pani učiteľka, od dnes budem písať pekne a budem dobrý.” A naozaj to splnil. Alebo ako ostať po škole znamenalo byť spolu a spolu tráviť čas. Rozhovormi o vesmíre, vzťahoch, rodinách, pozerať náučné videá a hrať hry.

Rýdzosť Martininých žiakov oslovovala mnohých, ktorí s nimi prišli do styku. Napríklad pána šoféra mikrobusu, ktorý mali objednaný na celodenný výlet. Keď si na štarte uvedomil, že mu do jeho tátoša nastupuje skupina rómskych detí bledol a keď z neho v cieli vystupovali, hrdo im daroval celú tašku sladkostí. Získali si ho:)

Aká bola jej najväčšia výzva a na čo je najviac hrdá?

Vedieť vypnúť myšlienky na to, v akom nekomforte jej žiaci žijú svoje hraničné situácie bolo celé dva roky pre Maťu veľkou výzvou. Schopnosť preladiť sa a mať na nich napriek tomu vyššie nároky preto, aby sa naučili zvládať výzvy. A najväčšou výzvou bolo vedieť na konci programu odísť.

Vo svojom živote je najviac hrdá na svoje deti.

A na záver – jej obľúbený výrok/motto je: „Kto chce, hľadá spôsob. Kto nechce, hľadá dôvod.”